Úvod » Časopisy » Archiv » Teologický sborník 2002 » Obsah čísla 4/2002 » Teologické dôvody biskupa F. M. Davídka na kňazskú vysviacku ženy

Teologický sborník 4/2002 / Teologické dôvody biskupa F. M. Davídka na kňazskú vysviacku ženy

Teologické dôvody biskupa F. M. Davídka na kňazskú vysviacku ženy

JOZEF PAVLOVIČ

Biskup Dr. Felix Maria Davídek uvažoval o kňazskej vysviacke ženy v období, v ktorom cirkev prežívala pokoncilovú eufóriu. Ale aj v profánnom, cirkevne indiferentnom prostredí vývoj nepriamo utváral pre kňazstvo ženy priaznivé podmienky. Vlna sexuálnej revolúcie zmenila postavenie ženy: žena ako sexuálny objekt sa vďaka humanizácii sexu mení na partnerku. Feminizmus systematicky generoval myšlienky, ktorých objektom boli slobody, ktoré žena predtým nepoznala. Celková atmosféra v krajinách so západnou kultúrou vo všetkých oblastiach života postupne presadila rovnosť ženy s mužom. Bolo celkom prirodzené presadzovať ju aj v katolíckej cirkvi. V sedemdesiatych rokoch dokonca aj mnohí konzervatívni kňazi pokladali kňazstvo ženy za reálne, pravda, na jeho realizáciu očakávali pápežov súhlas. Napr. generálny vizitátor Kongregácie misionárov, teraz už nebohý p. Hutyra, hovoril o kňazstve žien na tajnom letnom prázdninovom stretnutí mládeže ako o otázke krátkeho času. Spomínaný páter v tom čase vedel uviesť aj konkrétne typy žien, ktoré by mohli pôsobiť v kňazskej službe. Išlo väčšinou o rehoľnice z komunity Dcér kresťanskej lásky. Výrazné ochladnutie postojov ku kňazstvu žien nastalo po voľbe poľského kardinála K. Wojtylu za pápeža.

F. M. Davídek si bol vedomý, že myšlienku vysviacky ženy môže ako biskup aj uskutočniť. Napriek tomu dal tejto myšlienke priebeh na miestnom koncile (synode), ako aj v prednáškach a diskusiách na pôde spoločenstva Koinótés. Hoci realizácia kňazskej vysviacky ženy vyvolala v mnohých Davídkových prívržencoch strach pred úradmi Vatikánu, a tým činom aj odklon, ba i odchod, myšlienka na kňazstvo ženy nezanikla. Biskup F. M. Davídek vysvätil 28. dec. 1970 po prvý raz ženu, Ludmilu Javorovú. Aj po uskutočnení kňazstva ženy naďalej pokračoval dialóg v rozmanitých teologických odboroch, a to najmä so zreteľom na nových ľudí, ktorí prichádzali do Koinótés neskôr. Biskup F. Davídek, ako aj jeho generálna vikárka L. Javorová ochotne a trpezlivo zasväcovali do záležitostí Koinótés aj najmladšiu generáciu. Koncom 70. a začiatkom 80. rokov po uskutočnení vysviacky (vysviacok) nie sú známe v Koinótés už nijaké semináre, ktoré by boli tematicky priamo zasmerované na kňazstvo ženy, hoci táto téma sa v tých časoch ešte sporadicky zjavovala, avšak nie ako centrálna. Najmladšia generácia Koinótés sa o všetkom mohla dozvedať individuálne. Nijaká otázka nezostala nezodpovedaná. Kňazstvo ženy bola hotová a samozrejmá skutočnosť. Na rozhraní 70. a 80. rokov investoval biskup Davídek do najmladšej generácie Koinótés veľkú starostlivosť. Táto generácia vnímala kňazstvo ženy bez klerikálnych predsudkov, otvorene, ba aj s istým nadšením. Ceremoniálne prejavy oficiálne udržiavanej cirkvi, riadenej väčšinou príslušníkmi organizácie Pacem in terris, ustráchanými mužmi kompromisu, ba aj tajnými spolupracovníkmi s komunistami, vyznievali skôr ako prázdne tradičné formy bez spojitosti so skutočným životom, a tak pôsobili skôr ako príležitostné karnevalové predstavenia, suplujúce isté náboženské potreby istej spoločenskej vrstvy. Cirkev v Davídkovom okolí bola schopná osloviť hlbinného človeka a odpovedať tomuto človeku na základné životné otázky. Neoficiálny priateľský kontakt umožňoval najmladšej generácii naplno sa v tejto cirkevnej štruktúre realizovať. L. Javorová a F. Davídek mali prirodzenú autoritu. Bola to autorita lásky, ľudského priateľstva. V tomto prostredí boli úplne cudzie - alebo nepotrebné - výrazy ako poslušnosť, hierarchická nadradenosť, ktorými si "feudálni" hierarchovia zvyčajne vynucujú rešpekt. Davídek netúžil ani po spoločenskom uznaní ani po publicite. Svoje poznanie, myšlienky a neodmysliteľný ľudský postoj investoval do živých ľudí úplne individuálne.

Názory biskupa Dr. F. M. Davídka na kňazstvo žien možno zaradiť do troch okruhov: 1. biblicko-historický okruh, 2. praktickoteologický okruh, 3. okruh systematickej teológie. Treba však povedať, že ani takéto klasické rozvrhnutie nepomôže zorientovať sa v danej problematike tomu, kto nevidí davídkovskú teológiu sviatostného kňazstva ženy v širších súvislostiach jeho teologickej koncepcie evolúcie a parúzie, ako aj kozmickej spirituality. F. M. Davídek totiž s veľkým citom pre dôslednosť predkladal pozitívne argumenty, resp. aspoň konotácie pre kňazstvo žien v starozákonnej cirkevnej tradícii, ako aj v dejinách kresťanstva. Sám však - popri všetkej úcte voči tradícii (Davídkov výraz) - nepreceňoval túto argumentáciu. Otvorene vravel, že kňazstvo ženy je nová skutočnosť, približujúca k parúzii. Z tejto perspektívy je odôvodňovanie z minulosti takmer irelevantné. Pravda, ak ho máme v argumentoch biblickej interpretácie, je to isté plus. Davídek však tvrdil, že aj keby minulé skúsenosti cirkvi (myslí sa samosebou aj starozákonnej) boli dokonca proti kňazstvu ženy, rozhoduje sa zaň so zreteľom na budúcnosť. V kompetencii cirkvi je rozhodovať aj o veciach celkom nových. Osobitnú povinnosť tu podľa neho má práve cirkevnoklerikálna hierarchia, ktorá je nositeľkou moci kľúčov, a tak práve jej prináleží iniciovať, rozvíjať a dovršovať veci nové, ktoré slúžia rozvoju ľudstva na ceste k pléromatu. Tu vari možno uviesť Davídkovo často vyslovované "žiaľ". Žiaľ, práve spomínaní hodnostári vysokého kléru sa často zo strachu pred novým spreneverujú pôvodnej charizme, sú najväčšími nepriateľmi pokroku v cirkvi, a tak sa spreneverujú službe Duchu Svätému.

1. Neúčasť žien na starozákonnom kňazstve videl F. M. Davídek v prirodzených záležitostiach, vyplývajúcich z formy chrámového kňazstva, a to najmä pokiaľ ide o službu obetovania. Táto služba nebola vhodná pre ženu prosto z fyzickej stránky (zabíjanie a mäsiarske porcovanie obetných zvierat atď.), pravda, odhliadnuc od dobového chápania sociálnych rolí muža a ženy. Napriek tomu F. M. Davídek nachádzal v starozákonnej tradícii veľkú oporu pre novozákonné kňazstvo ženy, a to predovšetkým v charizmatickom pôsobení starozákonných prorokýň, keďže práve prorocká služba mala v starozákonnej cirkvi najväčší význam pri ohlasovaní Božieho slova. Prorocká služba je evidentným prejavom kňazstva v starozákonnom vývoji cirkvi, pričom práve táto forma pretrváva v kňazstve dneška. Popri tomto silnom argumente F. M. Davídek dával do pozornosti aj významné biblické ženy, ktoré zohrali výraznú úlohu vo vývoji starozákonnej cirkvi.

Včasnokresťanská etapa ukazuje na revolučné zmeny v zmýšľaní o rovnosti pohlaví, čo možno doložiť aj novozákonnými textami tak o diakonskej službe, ako aj o všeobecne ladených výrokoch o rovnosti ženy. Kontradiktorické texty apoštola Pavla interpretoval F. M. Davídek ako príležitostné vyjadrenia o konkrétnom stave v konkrétnych komunitách, ktoré mali úroveň situačne ladených homílií. Za centrálne pokladal Pavlove texty s jasnou zmienkou o diakonáte žien, a to nielen ako o abstraktnom pojme, lež z vecnej stránky išlo tu o celkom reálnu skutočnosť, doložiteľnú aj menami nositeliek tejto služby (napr. Foibé, Priska). Ešte väčšmi F. M. Davídek hodnotil evanjeliový výpočet žien - prvých ohlasovateliek Kristovho vzkriesenia.

Popri odkazoch na iné včasnokresťanské spisy so zmienkami o diakonáte žien uvádzal F. M. Davídek vysviacky abatíš zo stredoveku, ktoré zvyčajne nosievali aj príslušné insignie (napr. biskupskú bakuľu). Čisto ženské mníšske prostredie si teda v priebehu stáročí uchovalo uprostred svojich komunít ženu v čele.

2. Pri pastorálnoteologickom odôvodňovaní kňazstva ženy F. M. Davídek nikdy nesiahal za argumentmi kvantity, t. zn. neodôvodňoval vysviacky žien nedostatkom mužských kňazských povolaní. Kvantifikovanie pastoračnej činnosti nazýval s odtieňom útrpnosti a zároveň irónie ako "duchovnú výrobu" (hlásenie počtu rozdaných prijímaní, počtu spovedí, pútnikov atď.) .

Taktiež hodno uviesť, že biskup Davídek nehovoril o "pripustení" ženy ku kňazstvu, akoby tu žena bola len paciensom. Od okamihu vyhodnoteného povolania všetko ostatné pokladal za vec spolupráce s Duchom Svätým. Kňazstvo ženy teda nie je otázkou pripustenia zo strany muža, ale je záležitosťou spolupráce cirkvi s Duchom Svätým.

Ďalší z dôvodov F. M. Davídka za kňazstvo ženy má osobitné sociálne pozadie. Jestvujú v dejinách situácie, v ktorých ženy ostávajú v izolácii. Ako príklad uvádzal situáciu z aktuálnych domácich dejín, pričom hovoril o rehoľných sestrách, odsúdených za komunizmu na niekoľko mnoho rokov. Rehoľnice, zvyknuté na pravidelný sviatostný život, sa zrazu ocitli vo väzení v úplnej izolácii. Muži mali vo väzení prakticky všetko: slúžili sa omše, spovedalo sa a fungovalo aj ďalšie vzdelávanie (ženy dovtedy nesmeli u nás ani študovať teológiu). Väzneným rehoľniciam táto situácia spôsobovala ťažké traumy. Boli prípady, v ktorých po rokoch väznenia a márnej túžby po prijatí eucharistie rehoľné sestry mávali napr. rozmanité sny so signifikanciou túžby, pričom videli otvorený svätostánok atď. Biskup Davídek chcel zozberať konkrétne svedectvá sestier. Za tým cieľom vykonal začiatkom 80-tych rokov (za účasti svojho vikára pre mládež P. Vladimíra Vítka a diakona Jozefa Pavloviča) návštevu v istej rehoľnej komunite v Čechách. Hneď pri prvej návšteve viaceré sestry opisovali veľmi pohnutým spôsobom skúsenosti z čias väzenia. Davídek mal v úmysle zozberať takéto svedectvá a vložiť ich do rozsiahlej štúdie, ktorú zamýšľal vypracovať tímovo a poslať do Vatikánu, pričom cieľom tejto práce by bolo odôvodniť kňazstvo ženy. Tento projekt stroskotal. Sestry údajne varoval akýsi kňaz s tým, že biskup Davídek nie je dosť "rímsky". Sestry sa stiahli a dialógu o tejto záležitosti sa vyhýbali. Avšak aj zo zámeru, resp. aj z prvého orientačného rozhovoru sa ukázalo, že kresťanské ženy v izolácii akéhokoľvek druhu (v sociálnom zmysle) potrebujú na riadny sviatostný život kňazstvo ženy už preto, že pre kňaza-muža je takáto komunita za istých okolností nedostupná. Túto skutočnosť potvrdzujú vlastnou skúsenosťou mnohé rehoľnice izolované v päťdesiatych až šesťdesiatych rokoch v socialistickom väzení.

Iné preferencie pre kňazstvo ženy nachádzal biskup Davídek v pastorálnopsychologickom zmysle. Bol presvedčený, že za istých okolností môže byť pastorácia žien ženami efektívnejšia. Na zreteľ tu treba vziať napr. intímny život dievčaťa, ženskú sexualitu v problematických aspektoch, ale aj kňazskú formáciu ženy. Okrem toho prichádza do úvahy najmä pastorácia detí, v ktorej žena môže byť úspešnejšia.

Cirkevné právo kňazstvo ženy stroho blokuje. Biskup Davídek však pokladal zákony cirkevného práva za dynamickú kategóriu, a to z dvoch hľadísk. Cirkev podľa neho zatiaľ naplno nevyužíva všetky právne možnosti umožňujúce žene participovať na služobnom kňazstve, totiž ide o sféry, ktoré síce nie sú naplno totožné s kňazstvom, ale ho nejako vyjadrujú, či sa k nemu funkčne približujú. Využitie tohto potenciálu by utvorilo lepšie psychologické podmienky na prijatie ženy-kňažky v cirkvi. V konvenciálnej podstate práva, ustanoveného ľudskou spoločnosťou, tkvie možnosť jeho zmeny, keďže právo postupuje v stope praxe a až prax vyvoláva právnu petrifikáciu. Aj tu Davídek uplatňoval dynamický pohľad na právo: právo nemá byť posvätným zvieraťom. Tu znova apeloval predovšetkým na moc kľúčov. Kľúče dostáva riadiaca osoba v cirkvi aj na vyvolávanie zmien. Zodpovedným však často chýba odvaha konať nové, strach ich uzatvára do pasivity. Strach treba vyvážiť hodnotou nádeje. V otázke svätenia ženy biskup Davídek požadoval zmenu cirkevnoprávneho stavu. V živote cirkvi však práve preto treba rátať s vývojovými situáciami ad experimentum. Pokiaľ ide o Davídkovo uskutočnenie vysviacky ženy, za daných okolností nešlo o postavenie mimo práva. F. M. Davídek spravoval miestnu cirkev bez možnosti kontaktu s Vatikánom v ťažkých podmienkach komunistického teroru. Keďže na toto riadenie mal osobitné fakulty z Ríma, nakladal s nimi podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Je jasné, že rad Davídkových rozhodnutí predstavuje implikácie z východiskového poverenia.

3. Nijaké doteraz uvedené dôvody neprevyšujú tie, ktoré vychádzajú z okruhu systematickej teológie. Teologické argumenty za kňazstvo ženy pokladal biskup F. M. Davídek za najsilnejšie. Nijaké iné vysvetlenie javu by neobstálo, ak by nemalo miesto v systéme dogmatiky a morálky.

Širší rámec teologického myslenia F. M. Davídka, v ktorom uvažujeme aj o sviatostnom kňazstve ženy, predstavuje kozmická teológia a kozmická spiritualita. Pravda, rozdiel medzi teológiou a spiritualitou u Davídka nebol výrazný. Davídek často zámerne spájal obidve pomenovania s jednou vecou, pričom jedno z druhého vzájomne vychádza a sa doplňuje. Pri Davídkovej výraznej orientácii na východných cirkevných otcov a východnú teológiu to nebolo nič nezvyčajné. Biskup Davídek používal popri najviac frekventovanom pomenovaní kozmická teológia aj významovo a vecne rovnocenné pomenovania teilhardovská teológia či chardinovská teológia. Tu treba poznamenať, že teologická koncepcia F. M. Davídka nevychádzala priamo z teológie P. T. de Chardina, skôr možno konštatovať, že F. M. Davídek sa v určitej vývojovej etape stretol s dielom P. T. de Chardina (značne oneskorene, až po návrate z väzenia), pričom bolo to také životné stretnutie, v ktorom Davídek našiel bohatú podporu a súhlasnú nadväznosť vo vlastných teologických úvahách, ako aj bohatý zdroj inšpirácie. F. M. Davídek totiž už v mladšom období, a to napr. aj vo včasnej básnickej tvorbe objavoval pre teológiu kozmické prvky, ktoré neskôr vstúpili do rozvitého systému. Davídek sám pokladal P. T. de Chardina za antropológa, teológa, filozofa a mystika (čo možno doložiť zo zápiskov autora tohto príspevku z Davídkovej prednášky na tému Nové u Teilharda). Kňazstvo ženy pokladal F. M. Davídek za nevyhnutný konštrukčný prvok budovania noosféry. Pokiaľ išlo o tradičnú dogmatickú teológiu, Davídek vyhlásil, že nejestvujú nijaké teologické dôvody proti vysviacke ženy, ale naopak, jestvuje veľa dôvodov za kňazstvo ženy.

Na povolených českých a slovenských teologických fakultách sa v tom čase prednášali argumenty takého typu, že ani Mária, hoci vyvýšená Božím materstvom, nebola rovná kňazom, a tak, keďže Bohorodička nebola kňazom, nemôže ním byť ani nijaká iná žena... Takéto odobrovanie konzervatívneho postoja cirkvi pokladal F. M. Davídek za pseudoargumentáciu, ktorá si pre svoju vnútornú demagogickú štruktúru ani nezasluhuje povšimnutie. Pokiaľ ide o novozákonné biblické ženy v Ježišovom okruhu, Davídek tvrdil, že u nich možno veľmi jasne identifikovať také črty, podľa ktorých možno tieto ženy zaradiť do okruhu s apoštolským poslaním. Ešte výraznejšie vyznievali jeho interpretácie mariológie, v ktorej Mária, akoby "štvrtá božská osoba", je pre cirkev žena žijúca plný Boží život, a tak je ona aj predobrazom divinizovaného človeka rovnako, ako hostia odkazuje na kozmickú hostiu, ktorá sa má pozvoľna premeniť v paruziálneho Krista. Tu Davídek často ukazoval na mariánsku zbožnosť v cirkvi, ktorá je akýmsi podvedomým indikátorom takto videnej kresťanskej spirituality, pričom prax ako lex orandi ukazuje tak vo východných cirkvách, ako aj v katolicizme, že "dcéra Otca" a "matka Syna" vo svojej osobe ako žena najvýraznejším spôsobom odkrýva život Najsvätejšej Trojice. Z prísne západného pohľadu možno azda kriticky hodnotiť transfer medzi dogmaticko-systematickým a religionistickým chápaním Márie. Na druhej strane hodno si tu uvedomiť, že biskup Davídek videl rýdzo teologické javy v ambivalencii s ich náprotivkami v spiritualite (východný model). V takomto zornom uhle potom religionistická reflexia sa stotožňuje skôr so spiritualitou. A spiritualita má pendant v dogmatike.

Vari najlepšie sa Davídkov výklad o Panne Márii objasní na skutočnej udalosti. Autor tohto príspevku totiž zažil isté rozčarovanie na svojej púti v poľskej Čenstochovej, o ktorej referoval biskupovi Davídkovi asi takto: Na oltári milostivého obrazu Bohorodičky bola ustavične vystavená eucharistia v podobe veľkej hostie uloženej v monštrancii. Lenže veriaci pútnici neadorovali, ale prechádzali sa po kostole ako turisti... Všetci vlastne čakali na určitú hodinu, pričom si obzerali interiér. Keď však konečne zaznel zvukový signál pripomínajúci hudbu fanfár a dvíhala sa strieborná opona nad obrazom, pútnici popadali na kolená a čelami sa dotýkali zeme. Bola to poklona pred Božou matkou. - Pred F. M. Davídkom som tento jav hodnotil ako negatívny, ba primitívny. Ale biskup Davídek takmer chlácholivo vysvetľoval, že to netreba kritizovať, že je to v poriadku, lebo spomínaní ľudia si takto uctievajú božstvo v Márii... a že práve tá ženská forma im je blízka, dôverujú jej ako žene, takže teologický obsah tohto javu je Boh, ktorý nie je ani muž ani žena a ktorého obraz je aj muž aj žena. Davídkovi tu evidentne išlo o artikuláciu denotátov božstva pomocou jazyka oslobodeného od výlučne mužskej rodovej identifikácie.

Davídkovo odôvodnenie kňazstva ženy má eschatologickú podstatu: ľudstvo smeruje k pléromatu. Plnosť ľudstva je muž a žena. V kňazstve ženy videl Davídek výrazové znamenie čias na evolučnej ceste k parúzii. Jeho predstava dokončovania vesmíru znamenala spoluprácu so Stvoriteľom. Táto spolupráca musí byť konkrétna. Každý konkrétny krok si vyžaduje vedomé rozhodovanie, a to často rozhodovanie za nové. Biskup Davídek očakával po presadení kňazstva ženy následky, ktoré sa prejavia predovšetkým vo výrazných štruktúrnych zmenách v cirkvi. Tieto zmeny budú pozitívnym vývinovým prínosom. Odhadoval však, že vyšší cirkevní hodnostári a úradníci sa týchto zmien boja. Strach z nového je najprirodzenejšia vlastnosť konzervatívcov. Napriek tomu bolo treba kňazstvo ženy presadiť, a to aj za cenu, že v prvej fáze bude ono fungovať len v ohraničených podmienkach. Davídek vo svojich úvahách o kňazstve ženy rátal so všetkými stupňami. Zreteľne raz bol odpovedal na priamu otázku, že žena má prijať aj episkopát a s tým súvisiace všetky funkcie v cirkvi.

Biskup F. M. Davídek nachádzal isté opory - a ak nie dôkazy o správnosti kňazstva ženy, tak aspoň pozitívne súhlasné trendy vo Svätom písme a v tradícii cirkvi. Tvrdil však, že aj keby sme nemali celkom nič, aj vtedy možno sviatostné kňazstvo ženy uskutočniť. Ide tu totiž o vypestovanie schopnosti prijať nové. Budovať "novú zem a nové nebesia", "nový Jeruzalem".

Jozef Pavlovič absolvoval studium slovenského jazyka, literatury a výtvarné výchovy v Nitře a doktorandské studium v odboru jazykověda v SAV v Bratislavě. Od r. 1977 byl v intenzivním kontaktu s biskupem F. M. Davídkem a se společenstvím Koinótés, roku 1986 byl v Brně-Chrlicích tajně vysvěcen na kněze. V současné době je vedoucím Katedry slovenského jazyka a literatury na Pedagogické fakultě Trnavské univerzity. Publikuje v oblasti ikonografie, lexikologie, stylistiky, staroslověnštiny a církevní slovanštiny. Autorsky nezastupitelný podíl měl na překladu liturgických textů bohoslužebných knih byzantsko-slovanské církve.

Teologický sborník 4/2002